V žánri romantizmus skrýva šokujúci a srdcervúci výkrik slobody. Po historickom páde cisára Napoleona sa umelecké hnutie romantizmu stalo a úniková cesta pre mladšie generácie, ktorý túžil stelesniť revolučné princípy. Toto hnutie je odpoveďou na obmedzenia klasicizmu a hľadanie nových foriem vyjadrenia, kde sa do popredia stavali emocionalita a city.
Romantizmus ako prvá umelecká avantgarda
Romantizmus možno považovať za prvá avantgarda v dejinách umenia, označujúce pred a po s ohľadom na klasicizmus, ktorý mu predchádzal. Tento umelecký smer hlásal, že umenie by sa nemalo orientovať len na formálnu a vyváženú krásu, ale aj na slobodné vyjadrenie najhlbších citov človeka. V tomto smere sa opovrhovalo akademizmom a vopred stanovenými pravidlami, ktoré po stáročia dominovali na umeleckej scéne.
Romantizmus prelomil akademické obmedzenia tým, že kládol dôraz na predstavivosť, nadprirodzené a iracionálne. Umelci tejto doby sa nebáli ukázať trápenie, bolesť, melanchóliu a povznesenie prírody ako nepremožiteľnú a nezdolnú silu. Tento umelecký prístup bol natoľko inovatívny, že čoskoro prekročil hranice umenia a rozšíril sa do literatúry, hudby a iných foriem kultúrneho vyjadrenia.
Charakteristika romantizmu v umení
S príchodom romantizmu, umenie sa prestalo riadiť nemožnosťou klasicizmu ktoré dovtedy prevládali. Bol navrhnutý nový spôsob ponímania umenia, v ktorom prevládala subjektivita a povznesenie citov. Niektoré z charakteristík, ktoré definovali tento pohyb, sú:
- intenzívny emocionálny prejav: Romantickí umelci sa snažili vo svojich dielach odrážať najhlbšie pocity, ako je strach, vášeň, šialenstvo a osamelosť.
- Subjektivita nad objektivitou: Na rozdiel od klasicistov romantici vyzdvihovali jednotlivca a jednotlivosť, vyzdvihovali osobnú skúsenosť a citové vnímanie.
- Chuť na vznešenosť: Vzdialili sa od klasickej krásy, charakterizovanej poriadkom a racionalitou, a rozhodli sa pre vznešenosť, ktorú predstavuje grandiózna a nekontrolovateľná príroda a ľudské emócie.
- tvorivej slobody: Oslobodili sa od prísnych pravidiel akademického umenia, skúmali nové formy reprezentácie, s jasnou záľubou v nedokončenosti a nedokonalosti.
- umelecký nacionalizmus: Záujem bol o témy súvisiace s históriou a národnými tradíciami, ako aj o zastúpenie folklóru a ľudových legiend.
Všetky tieto prvky sa prelínajú a vytvárajú hlboko subjektívne umenie, v ktorom je vonkajší svet iba odrazom umelcovho vnútorného sveta.
Vplyv krajiny v romantizme
Jedným zo žánrov, ktoré počas romantizmu prešli radikálnou premenou, bola krajina. Toto prestalo byť jednoduchou naturalistickou reprezentáciou, aby sa stalo a metafora pre emocionálny stav umelca. Rozľahlé a majestátne krajiny hôr, oceánov či búrok predstavovali bezvýznamnosť ľudských bytostí tvárou v tvár silám prírody. Romantici v tomto kontexte svojimi dielami odhaľujú pocit menejcennosti a úzkosti zoči-voči nevyspytateľnému a nepredvídateľnému svetu okolo seba.
Krajina sa používala nielen na navodenie pocitu vznešenosti, ale aj na odraz izolácie, melanchólie a niekedy aj hrdinstva tvárou v tvár nepriazni osudu. Jednou z najreprezentatívnejších postáv tohto prístupu je napríklad nemecký maliar Caspar David Friedrich. Vo svojej práci Chodec nad morom oblakovKrajina sa stáva emocionálnym rozšírením človeka, ktorý ju kontempluje, symbolizuje introspektívne hľadanie a malosť človeka tvárou v tvár nesmiernosti.
Hľadanie exotiky a nadprirodzena
Romantizmus sa vyznačoval aj fascináciou neznámym, exotickým a nadprirodzeným. Romantici hľadali, čo sa našlo nad známu hranicu, čo uniklo rozumu a logike. V jeho obrazoch a príbehoch bolo bežné nájsť nočné scény, cintoríny, duchov, mytologické bytosti a exotické krajiny.
Táto príťažlivosť k exotike viedla aj k obnovenému záujmu o iné ako západné kultúry, ako je východ, domorodé kultúry Ameriky či arabského sveta. Umelcom ako Eugène Delacroix so svojimi orientalistickými scénami sa podarilo zachytiť túto fascináciu v dielach plných farieb, emócií a drámy.
Fantastické dobrodružstvá a prieskumy našli úrodnú pôdu pre svoj rozvoj v romantizme. Témy skúmania mystického a neskutočného odrážali ducha doby poznačenej hľadaním zmyslu za hranicami hmatateľného.
Romantický umelec: Nepochopený génius
V období romantizmu postava tzv umelec ako nepochopený génius, niekto, kto žil v neustálom napätí s okolitým svetom. Ideál „romantického génia“ vychádzal z presvedčenia, že umenie sa rodí z najhlbšej časti bytosti, z miesta medzi temnými pocitmi, snami a prekypujúcou vášňou. Preto mnohí romantickí umelci boli známi tak pre svoje utrápené životy, ako aj pre svoje diela.
Utrpenie a samota boli v tomto období často vnímané ako nevyhnutné podmienky pre umeleckú tvorbu. Tieto myšlienky stelesňovali postavy ako anglický básnik Lord Byron alebo skladateľ Ludwig van Beethoven. Napríklad Beethoven sa už nesnažil vytvárať hudbu, aby splnil očakávania verejnosti, ale vyjadroval svoje vlastné emócie a vnútorný nepokoj, čím sa stal priekopníkom umenia ako povolania.
Romantizmus v sochárstve a architektúre
Hoci maliarstvo a literatúra boli najvýraznejšími umeleckými výrazovými prostriedkami romantizmu, architektúra a sochárstvo boli ovplyvnené aj týmto prúdom. V sochárstve bola tendencia vytvárať diela, ktoré, hoci vychádzali z klasickej mytológie, včlenili do kompozícií väčšiu mieru dynamiky a dramatickosti, ako aj efektívnejšie využitie šerosvitu na zvýraznenie emócií v zastúpených ľudských podobách.
V architektúre toto obdobie so sebou prinieslo a prehodnotenie minulosti, najmä stredoveké umenie. Gotika a neogotika si získali obľubu najmä pri stavbe katedrál a verejných budov. Stredoveká architektúra bola považovaná za odraz duchovných hodnôt a vznešených emócií, ktoré si romantici cenili.
Vplyv romantizmu na hudbu
Hudba bola ďalším z umení, kde romantizmus ožíval s veľkou intenzitou. Skladatelia ako Ludwig van Beethoven, Franz Schubert, Robert Schumann a Frédéric Chopin formovali novú víziu hudby, kde výrazová sloboda a prenos hlbokých emócií dostali prednosť pred predchádzajúcimi formálnymi konvenciami.
Práve v tomto období hudba nadobúda takmer literárny a rozprávačský charakter s integráciou poézie a voľnejších a emotívnejších melódií. Funguje ako Symfónia č. 9 Beethovena sa zapísali do histórie nielen ako veľké technické úspechy, ale aj ako vrchol emocionálneho prejavu v hudbe. Chopinove klavírne skladby sú príkladmi toho, ako sa tento nástroj používal na vyjadrenie melancholických, romantických a vášnivých pocitov s intenzitou, akou predtým nikto nevidel.
El klamal, klasická piesňová forma spájajúca poéziu a hudbu, dosiahla v tomto období svoj vrchol, pričom jej najväčším predstaviteľom bol Schubert. Tieto piesne sprostredkovali zložité emócie prostredníctvom jednoduchých melódií, vďaka čomu bola hudba prístupná širšiemu publiku.
Tento moment v umeleckých dejinách Západu znamenal pred a po: celá nasledujúca kultúra až do 21. storočia je naďalej poznačená romantickými predstavami o slobode a individuálnom prejave.